Pokrytectvo Západu: Euromaidan vs. Rabaʼa al-Adawija

Autor: Jozef Lenč | 28.2.2014 o 13:35 | (upravené 3.3.2014 o 15:26) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  959x

Boj za slobodu a demokraciu má mnoho podôb. Rovnako i postoje a aktivity tých, ktorí sa na ňom priamo podieľajú, alebo sa svojou (ne)činnosťou hlásia k podpore jednej či druhej strany konfliktu. Kyjevský Euromaidan od káhirského námestia Rabaʼa al-Adawija delí niekoľko tisíc kilometrov a udalosti, ktoré sa s nimi spájajú, šesť mesiacov. Okrem toho však aj spôsob, ako na ne reagujeme. My Slováci i Západ. Opätovne poukazuje a odkrýva naše vlastné pokrytectvo. Toto sa prejavuje v intenzite zverejňovania udalostí spojených s protestmi ako i v komentároch podporujúcich demonštrantov, ale predovšetkým v tom, ako jednotlivé vlády reagujú na zásah ozbrojených zložiek štátu voči demonštrantom v Egypte a na Ukrajine.

Rabia al-Adawija pred a po masakryRabia al-Adawija pred a po masakryal-Jazeera English

V predvečer 14. augusta a 18. februára

 

Viac než mesiac po vojenskom prevrate gen. Sísiho (k zvrhnutiu prezidenta Muhammada Mursiho došlo 3. júla 2013) neutíchali v egyptskej Káhire protesty, vyzývajúce armádou podporovanú, ale nelegitímnu vládu k tomu, aby odstúpila a prepustila väzneného prezidenta Mursího. Prvého demokraticky zvoleného prezidenta v sedemtisícročnej histórii Egypta. To, že vojenský prevrat nebol z pozície politických a ekonomických veľmocí odsúdený, že po ňom nenasledovalo žiadne (ani len latentné) vyhlásenie o sankciách voči exponentom renovovanej vojenskej diktatúry, je viac než zarážajúce. Najmä v porovnaní s rýchlosťou s akou Západ koná v prípade omnoho menších prehreškov voči demokracii v iných prípadoch a v iných regiónoch. To, čo sa udialo 14. augusta 2013, resp. fakt, že politické elity a verejnosť na Západe neodsúdili násilie páchané na demonštrantoch, je najvýraznejšou prezentáciou pokrytectva zo strany „ochrancov" demokracie a pravdepodobne najsmrteľnejšou ranou samotnej demokracii na Blízkom východe. Deje sa tak opäť. Podobne ako v prípade neochoty podporiť demokratizáciu regiónu na prelome 80tych a 90tych rokov 20. storočia. Zopakovala sa známa situácia. Nasledovala rovnaká reakcia. Demokrati a (neozbrojení) stúpenci slobody verzus štátna moc a policajná (armádna) brutalita. Tých, ktorých označujeme za teroristov verzus tí, ktorých v tichosti akceptujeme.

 

Euromaidan bol tri mesiace (protesty vypukli 21. novembra 2013) ukrajinským centrom odporu voči legitímnej (v akceptovaných, slobodných a demokratických voľbách zvolenej) vláde prezidenta Janukovyča. Zároveň i protestom za pokračujúcu integráciu Ukrajiny do EU. Integráciu, s ktorou sa stotožňuje menšia časť ukrajinskej spoločnosti - keďže v radoch opozičných demonštrantov sa nájdu aj takí, ktorí sú viac „za boha a za národ", než za slobodu, rovnoprávnosť a integráciu do EÚ. Od začiatku boli protesty spájané s požiadavkou prepustenia jednej z ukrajinských oligarchov a bývalej ukrajinskej premiérky. V konečnom dôsledku tak ide o pokračujúci ukrajinský vnútropolitický konflikt, ktorý v krajine tlie od oranžovej revolúcie z pred desiatich rokov. V ňom sa, na oboch stranách, angažujú rôzni aktéri s rozličnými záujmami. Tieto sa prejavujú aj v tom, kto a ako podporuje jednu zo strán. Západ sa zhodne a mimoriadne nekriticky (nielen politici i väčšina verejnosti) stavia na stranu demonštrantov a Rusko naopak podporuje „svoju" ukrajinskú vládu. Tak tomu bolo pred 18. februárom 2014, a tak sú sympatie rozdelené i dnes. Demokrati a (vyzbrojení) stúpenci slobody verzus štátna moc a policajná brutalita. Tých, ktorých „jednohlasne" podporujeme verzus tí, ktorých odsudzujeme.

 

Augustové Rabaʼa al-Adawíja a februárový Euromaidan

 

Počas minuloročného leta organizovala strana Sloboda a spravodlivosť (FJP) spolu s Moslimským bratstvom masové demonštrácie za prepustenie prezidenta Mursiho a členov hnutia, ktorých uväznila armáda. Dones je väčšina z nich bez obvinení a súdu väznená, vrátane mnohých novinárov. Každý deň sa desiatky tisíc demonštrantov stretávalo na námestí Rabaʼa al-Adawíja. Nie inak to bolo i 14. augusta 2013. O siedmej hodine rannej sa všetko zmenilo. Potom, ako sa polícia rozhodla na príkaz ministra vnútra rozohnať pokojnú demonštráciu, ostalo na námestí a v priľahlých uliciach, podľa oficiálnych zdrojov 638 mŕtvych/43 policajtov (podľa demonštrantov ich bolo skoro 2.000) a približne 4.000 zranených. Reakcie medzinárodného spoločenstva však boli strohé a vlažné. Predstavitelia EÚ sa zmohli na slová požadujúce „prijatie opatrení k zamedzeniu násilia", či „obnovenie politického dialógu". Americká administratíva udalosti opatrne odsúdila a načas pozastavila vojenskú a ekonomickú pomoc egyptskej armáde. Použijúc rovnaký diplomatický slovník ako Únia. Rusko vyzvalo k trpezlivosti a mädlilo si ruky, že proces demokratizácie (nie len) Blízkeho východu utŕžil ďalšiu ranu z milosti. Sumárne povedané obete bezprecedentného násilia egyptskej polície zostali bez následkov sankcií, embarga či výrazného politického odsúdenia. Politici, aktivisti i „salónni" revolucionári na Západe mlčali.

 

Ostatné týždne boli na Ukrajine (najmä v Kyjeve) plné očakávania, čo bude. Diskusia o amnestii pre radikálnych demonštrantov, ultimátum vlády požadujúce ukončenie blokád vládnych budov, preskupovanie síl oboch táborov. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa čoskoro niečo udeje. Ten deň prišiel 18. februára 2014 v deň, kedy sa čakalo skôr upokojenie situácie. Paradoxne. Demonštranti sa mali vrátiť z vládnych budov späť na námestia a situácia mala vyústiť do protestov hodných hesiel o slobode a demokracii. Nič také sa však nestalo. Nasledujúce dni sa zapísali do dejín Ukrajiny, ako najkrvavejšie v jej novodobej histórii. Prívrženci a militantné jednotky krajnej pravice (Pravý sektor a pod.), ktoré sú súčasťou opozičných síl, a od ktorých sa nedokázali (alebo nechceli) demonštranti dištancovať, sa rozhodli neakceptovať dohody politikov a rozdať si to s políciou priamo v uliciach Kyjeva. Výsledkom bolo (do 20. februára 2014) 28 mŕtvych / 10 policajtov a 445 zranených. Čísla obetí však deň za dňom rastú. Ruka v ruke s nimi i adekvátne reakcie medzinárodnej verejnosti, ktoré tak bytostne chýbali po masakre na Rabaʼa al-Adawíja. Po necelých dvoch dňoch ministerstvo zahraničných vecí USA uvalilo personálne sankcie na predstaviteľov ukrajinskej vlády a k podobnému kroku spolu so zbrojným embargom pristúpila i Európska únia. Tam, kde sa predtým váhalo i mlčalo, sa dnes aktívne koná. Smutná ukážka pokrytectva reprezentantov demokracie. Žiaľ nie inak je tomu i v prípade reakcií stúpencov revolúcii „kdekoľvek", aktivistov v oblasti ľudských práv či samotných ľudsko-právnych NGO. Všetci tí, ktorí pred pol rokom ostentatívne mlčali.

 

Posledné udalosti znásobujú rozporuplnosť reakcií politikov a verejnosti na Západe. Ak sa násilie politickej moci realizuje na moslimoch, Araboch, černochoch, či komkoľvek, kto nás nezaujíma sú naše reakcie vlažné. V horšom prípade sú v duchu „tak im treba", alebo „aj tak sú to vlastne teroristi". Čo iné sa môže skrývať za Moslimským bratstvom.? Ak sa však rozdúcha otvorený konflikt medzi „demokratickou" opozíciou a „autokratickou" vládou len niekoľko kilometrov od našich hraníc, sme plní odhodlania. Uvaľujeme embargá. Voláme po sankciách. Podporujeme demonštrantov. Odsudzujeme vládu. Neofašistov, Pravý sektor a strany s názvom Úder považujeme za bojovníkov za slobodu, právo a demokraciu. V skutočnosti svojím pokrytectvom len vrážame jednu z rán ideálu demokracie. Euromaidan a Rabaʼa al-Adawíja sú zrkadlom pokrytectva. Voči sebe! Voči demokracii.!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súboj v koalícii Danko rozpútal a aj naň doplatil

Šéf SNS zváži odchod z politiky. Politológ hovorí, že predvídateľnosť jeho krokov sa stále znižuje.

KOMENTÁRE

Ficov perfektný deň a Dankova estráda ega

Novinári sa museli prehrabávať v úlomkoch Dankovho poníženia.

DOMOV

Reportér Týždňa: Videl som, ako Fico Danka prekvapil a rozčúlil

Magušin sa s Dankom rozprával počas Ficovej tlačovky.


Už ste čítali?