Dezorientovaní v tureckej politike

Autor: Jozef Lenč | 9.11.2015 o 9:04 | (upravené 9.11.2015 o 11:10) Karma článku: 2,51 | Prečítané:  354x

Vďaka internetu je dnes mediálny priestor plný článkov, v ktorých autori ponúkajú nával emócií a vlastnú nevedomosť – hnev, frustráciu, či nenávisť – s pýchou hrdo vystavujú na obdiv.

Politický bulvár namiesto faktov

„Internet znesie všetko,“ myslia si autori. „Hlavne, že sa jeho / ich / náš bulvár predá,“ pomyslia si editori a majitelia. Koho bude zajtra zaujímať pravda, ak tú svoju si novinár vytvorí sám. Načo „zbytočné“ vedomosti, k čomu hodiny analyzovania faktov, ak je ľahšie napísať článok plný evidentných nezmyslov a lacnej propagandy.

Práve to je prípad niektorých komentátorov slovenskej politiky, ktorí sa občas rozhodnú venovať zahraničnopolitickým témam. Zvyčajne a s veľkou pasiou čitateľom prinášajú „bombastické“ odhalenia, odkrývajú neexistujúce „hrozby“, no predovšetkým a opakovane šíria nenávisť voči všetkému, čo oni sami nenávidia.

Svoje „pravdy“ vydávajú za fakty. Občas sú ochotní sa ospravedlniť, no potom zas pokračujú v šírení vlastných pocitov. Najnovší text Daga Daniša, hodnotenie výsledkov parlamentných volieb v Turecku, je mixom frustrácie, nevedomosti a propagandy, ktorej výsledkom je zlepenec stereotypov a neprofesionálnych zjednodušení.

 

Turecko očami Daga Daniša

Stačí sa pristaviť pri úvode textu, ktorý sa v podstate celý točí okolo rovnakých premenných. Dag začína z ostra. V holých vetách, všetko zhrnul hneď v úvode. Turecko – viď Erdoğan – je zodpovedné za vznik Dá’iš (tzv. islamský štát), vyzbrojenie al-Qáʼidy, „posielanie“ utečencov do Európy a snáď za všetky nasledujúce katastrofy, ktoré v budúcnosti vydesia Európanov (?).

Nemal problém podporovať teroristov z Islamského štátu v Sýrii. Potom otočil. A začal vyzbrojovať teroristov z al-Kájdy v Sýrii. Medzitým prijímal milióny sýrskych utečencov. A posielal ich do Európy. No a nakoniec vyhral parlamentné voľby. Na druhý pokus, pretože ten prvý pred pol rokom celkom nevyšiel.“

1) Na rozdiel od Dagových predstáv je faktom, že ani v čase, keď bol Dá‘iš (drvivá väčšina odborníkov nazýva túto teroristickú organizáciu Dá’iš a nie „islamský štát“, keďže nie je ani islamskou, ani štátom) ešte súčasťou al-Qá’idy a ani potom, ako sa oddelili a vytvorili si vlastnú teroristickú sieť, nebol priamo podporovaný Tureckom. Autor síce svoje tvrdenie dokladá odkazom na správu Reuters, dúfajúc, že naň nik neklikne, keďže správa hovorí hlavne o financovaní sýrskej opozície a nie o podpore Dá’iš. Dáʼiš nikdy nebol oficiálnou súčasťou opozície, ktorú podporoval Západ (a Turecko) v odpore proti Assadovi. Dá’iš naopak vstúpil do občianskej vojny v Sýrii ako nepriateľ demokratickej opozície, resp. ako de facto spojenec sýrskeho režimu. Aj tu fakty hovoria jasne. Pokým útoky Dá’iš proti opozícii tvoria až 64 % ich aktivít, tak proti vláde len 13 %. Podobne je to aj naopak. Drvivá väčšina akcií sýrskej armády (cca. 80 %) je namierených voči Slobodnej sýrskej armáde (FSA) a nie proti Dá’iš.

2) Autora článku už dlhodobo najviac „vyrušujú“ utečenci. Pravidelne píše o tom, akí sú nebezpeční a môžu ohroziť Slovensko. Z toho, že utekajú do Európy, už obvinil kadekoho. Brusel, Merkelovú alebo „pseudohumanistov“, ktorí sa im rozhodli pomáhať. Volebného víťazstvo AKP prišlo vhod a teraz viní aj Turecko. Presnejšie Erdoğana, s ktorým spojil všetko zlo a zamieril na neho svoje emócie. Škoda, že nie aj fakty. Turecko poskytlo a poskytuje útočisko pre utečencov – dnes je to cca. 2,2 milióna ľudí. Väčšina z nich po štyroch rokoch občianskej vojny stratila nádej na návrat do vlasti a šťastie sa rozhodli hľadať inde. Bez toho, že by ich tam niekto musel „posielať“. Skutočne Dag, naozaj ich Erdoğan neposiela. Nekupuje im nafukovacie člny a záchranné vesty.

3) AKP (predsedom je Davutoğlu, nie Erdoğan) nevyhrala voľby na „druhý pokus“ (november 2015; 317/550 mandátov), ale už na „prvý pokus“ (jún 2015; 40,87% t.j. 258/550) a dokonca rovnako aj v roku 2011, 2007 a 2002. Takže tvrdenie, že prvý pokus nevyšiel je prinajmenšom zavádzaním. Víťazstvo v posledných voľbách je dokonca pri najväčšej voličskej účasti za posledných dvadsať rokov (85,18 % voličov). Jediné, čo po voľbách v júni 2015 nevyšlo, bolo zostavenie vládnej koalície, keďže všetky ostatné parlamentné strany (CHP, HDP a MHP) odmietli účasť v koaličnej vláde. Hrozba koncentrácie moci v rukách strany je relevantná, no nie je dôsledkom len týchto volieb, resp. kompenzáciou „neúspechu“ z volieb z júna 2015. Turci dnes jednoducho uprednostnili politickú stabilitu na úkor plurality koaličnej vlády.

 

Dojmy a emócie verzus fakty

Danišov komentár o tureckých voľbách je postavený na ľahko vyvrátiteľných argumentoch, z ktorých mnohé sú skôr autorovými domnienkami. Väčšina z nich je postavená na veľmi vratkých pieskových nohách. Tu je krátky výťah z nich:

Turecký prezident Erdogan je prototyp islamistického autokrata.“ Ak si odmyslíme, že prototypom by mohol byť skôr sudánsky prezident, či niektorí z monarchov Zálivu, tak v prípade Turecka to nie je možné ani technicky. V krajine platí ústava z roku 1982, ktorá bola vytvorená na konci vojenskej diktatúry, ktorá definuje striktnú deľbu moci a dodnes obmedzené prezidentské kompetencie. Erdoğan sa z tohto obmedzenia, aj vďaka jeho vplyvu na AKP snaží vymedziť, no aj tak aktuálny status quo bude ešte načas zachovaný. V záujme Turecka a tiež AKP.

Nenávidí Izrael.“ Turecko je veľmi kritické k politike Izraela. Rozhodne to však nie je vec emotívna – nenávisť. Zhoršenie vzťahov nie je dôsledkom náboženského smerovania AKP, ale politiky premiéra Netanjahua. Ten sa posunul výrazne doprava. Politika Izraela je  dnes značne nacionalistická a istým medziach pripomína apartheid. Príčinou zhoršenia vzťahov sú hlavne blokáda a opakované bombardovanie Gazy, alebo útoky izraelskej armády na flotily solidarity, ktorú podporilo Turecko.  

Podporuje medzinárodný sunitský terorizmus. Hlavne v Sýrii.“ V tomto smere už Dag vskutku preháňa. Terorizmus v Sýrii nepodporuje Turecko, AKP a ani Erdoğan. Turecko bolo od začiatku mediálnej existencie Dá’iš primárne cieľom ich záujmu (útokov a propagandy) na rozdiel od režimu v Damasku alebo Izraela, voči ktorým sa verbálne ba ani aktívne Dá‘iš nevymedzoval.

Doma aj za hranicami likviduje kurdskú menšinu. Armádou.“ Od nástupu prvej Erdoğanovej vlády sa vzťahy s Kurdmi stabilizovali. Ich postavenie v krajine sa zlepšilo. Dôkazom je politická emancipácia Kurdov a úspechy vo voľbách (vznik Halkların Demokratik Partisi, HDP), zlepšenie postavenia v rovine menšinových práv i stabilizácia a ekonomický rozvoj regiónu. Predovšetkým však minimalizácia miery konfliktov medzi Kurdmi (separatisti) a armádou. Diametrálne odlišná situácia bola pred rokom 2002. A Kurdi za hranicami? Najspoľahlivejším spojencom Turecka a Západu v regióne je Masúd Barzání, pešmergovia a Kurdská demokratická strana. Teda irackí Kurdi. Tí, ktorí sú hlavnou bojovou silou proti Dá’iš. Kurdi, voči ktorým Turecko zasahuje v Iraku alebo v Sýrii, sú členmi PKK a YPG, organizácii, ktoré sú na medzinárodnom zozname teroristických organizácií (už od konca 90-tych rokov), a ktoré sú problémom tak pre Kurdov v Iraku, ako aj v Sýrii. Zdá sa to byť zložité? Neprehľadné? Dag mrzí ma to, ale taká je medzinárodná politika.

V politike spojil islamizmus a nacionalizmus.“ Ideologické východiská AKP sú najmä v náboženskom konzervativizme. Nie v islamizme. Väčšina odborných prác definuje AKP ako stranu demokratického a sociálneho konzervativizmu (CDU/SCU), ekonomického liberalizmu (britská Konzervatívna strana) so silným akcentom na neo-otomanizmus. Rozhodne nie je nacionalistická (takou je Milliyetçi Hareket Partisi, MHP), ani islamistická (taká je Saadet Partisi, SP). Ak niekto dlhodobo sleduje tureckú politiku, nemá problém tieto ideové nuansy odhaliť a vyznať sa v nich.

A po víkendových voľbách strhne moc v krajine výlučne do svojich rúk.“ Nestrhne. No isté hrozby „opitia“ mocou sú v Erdoğanovej politike viditeľné od roku 2013. Po novembrových voľbách však bude situácia v krajine rovnaká, ako na začiatku roku 2015. Prezidentom krajiny bude Erdoğan a premiérom Davutoğlu. Normalizujú sa vzťahy s Kurdmi. Problémom ostane postoj vlády ku kritickým médiám a „neviditeľnej“ moci Fethullaha Gülena, ktorého AKP, resp. Erdoğan považuje za v súčasnosti najväčšiu politickú konkurenciu.

 

Dezorientovaní

Dezorientovaní. Takto nakoniec vyzerajú ad hoc „odborníci“ a politickí komentátori tureckej politiky, ktorí sa rozhodnú písať politický bulvár. Je jedno, či píšu pre mainstream, alebo kvázi alternatívne médiá. Preferujú emócie a namiesto faktov ponúkajú vlastné fabulácie.

Šuster drž sa svojho kopyta“, hovorievali naši predkovia. Je na škodu slovenskej žurnalistiky, že mnohí novinári sa nepridŕžajú tejto vekmi overenej múdrosti. Ostré pero Daga Daniša, ktorým roky pichá do osieho hniezda slovenskej politiky, sa tak zbytočne tupí na témach, v ktorých dáva prednosť emóciám pred faktami.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?