Kresťanskú, nie moslimskú Európu!

Autor: Jozef Lenč | 25.6.2014 o 16:53 | (upravené 25.6.2014 o 18:06) Karma článku: 2,24 | Prečítané:  731x

Výzva, ktorá sa dnes nesie Európou. Slogan, ktorý v mnohom svojim obsahom i vyznením pripomína tézy spojené s antisemitizmom z prelomu 19. a 20. storočia. Rozhodne preto neprekvapí, že sa ho chopili najmä neonacisti – dnešní nasledovníci ideológie nenávisti. Politici a politickí aktivisti, ukrytí v mnohých stranách a hnutiach na ochranu tradícií, však tiež nechcú ostať v pozadí. Nikoho tak neprekvapí, že táto výzva bola jednou z piatich „žiadostí“ Slovenskej národnej strany, na ktorú sa v ostatných voľbách do Európskeho parlamentu snažila nalákať nerozhodného voliča. Rovnako neprekvapí, že si ju za svoju zvali, tak xenofóbny mesačník ExtraPlus, konšpiratívne médiá Slobodný vysielač, alebo Zem a Vek, ako aj rôzne internetové diskusné fóra a skupiny, združujúce hnevom naplnené indivíduá. Toto dnes už naozaj neprekvapí. Udivujúce je a nebezpečnou sa táto výzva stáva v spojitosti s médiami, ktoré sa situujú do pozície mienkotvorných médií. S periodikami, ktoré dlhodobo deklarujú svoju serióznosť a intelektuálne pozadie autorov i čitateľov.

K takémuto médiu dlhodobo patrí týždenník .týždeň. Od svojho vzniku sa jednoznačne vymedzoval proti rozmáhajúcemu sa bulváru s podtitulom – týždenník bez bulváru. Nezriedka sa však stávalo, že niektorí jeho redaktori (František Šebej a iní) ba i komentátori sa svojimi príspevkami, práve k bulváru radi utiekali. Prinášali skôr propagandu, než serióznu žurnalistiku. Ich inklinovanie k povrchnosti sa prednostne týkalo tém zameraných na moslimov, islam alebo postoje k blízkovýchodnej politike. Čitateľov neraz desili príbehmi o moslimoch v Európe. Ich hrozbe pre našu budúcnosť. Články varovali pred údajným strašiakom postupnej islamizácie, alebo priam bytostným ohrozením našej civilizácie (pochopiteľne stelesnenej najmä v existencii a budúcnosti štátu Izrael) a to všetko práve zo strany moslimskej menšiny na starom kontinente alebo na Blízkom Východe. Bez výnimky sa stávalo, že redakcia .týždňa poskytovala na svojich stránkach priestor názorom, ktoré prehnane mystifikovali islam, jeho podstatu a učenie a samozrejme tiež konanie moslimov. V súvislosti s moslimami sa skoro vždy používali pojmy islamisti a teroristi – papagájujúc tak Zemanovu teorému – „...ale všetci teroristi sú moslimovia“.

 

K takýmto prispievateľom patrí Roman Joch. Český (možno skôr československý) konzervatívny guru, príležitostný politik, publicista a prekladateľ. Súčasne jeden z mála tých, ktorí doposiaľ zachovávajú duch a dedičstvo Husákovej českoslovenčiny. Vytrvalý apologét konzervatívnych postojov americkej (rozumej republikánskej) zahraničnej politiky, ktorú obhajuje s rozhodnosťou podobnou ako Gustáv Husák hájil konzervatívne postoje československých (rozumej moskovských) komunistov. Roman Joch je nekompromisným obhajcom Západu a „výdobytkov“ izraelskej demokracie. Paradoxne je zároveň bývalým poradcom pre zahraničie a ľudské práva (!) dnes už mileneckou a úplatkárskou aférou skompromitovaného premiéra Nečasa. Je natoľko odhodlaným „bojovníkom“ za ľudské práva, že vždy odhodlane mlčí, keď ich porušujú jemu blízke vlády a režimy a naopak vytrvalo brojí proti tým, ktorí sa snažia rozširovať práva a slobody pre rôzne menšiny či spoločensky marginalizované skupiny – napríklad moslimov v Českej republike. Joch, tak ako jeho vzory (i v používaní jazyka), patrí ku ultrakonzervatívcom. Jeho vyjadrenia sa nachádzajú až niekde na pomedzí xenofóbie, latentného rasizmu, homofóbie a islamofóbie, čoho dôkazom nie sú len príspevky, ktoré pravidelne zverejňuje, ale takto ho vníma i popredná česká politologička Vladimíra Dvořáková.

 

Svoje ideologické postoje, ktoré sú neraz „ešte omnoho konzervatívnejšie než politické myslenie Georgea W. Busha,“ pripomína Dvořáková, často a rád prezentuje v komentároch .týždňa, pod názvom .pražský zápisník. Tak to bolo i v prvom júnovom vydaní tohto časopisu. V ňom sa v článku s názvom Český zásah proti moslimom, zameral na májovú policajnú raziu v pražských mešitách. Bývalý poradca pre ľudské práva, zotrvávajúci na svojich konzervatívnych postojoch – ochrana štátu pred jeho občanmi, ak sa to hodí a šírenie islamofóbie, ak to prinesie vyššiu čitateľnosť – sa v článku zameriava najmä na obhajobu policajného zásahu a obvyklé šírenie lží o islame. V niektorých prípadoch prezentuje vlastnú mieru nevedomosti o tom, čoho sa bojí a pred čím vlastne čitateľa varuje. Všetky tieto postupy, ktoré dešifrujú Jochovu xenofóbiu, je ľahké identifikovať v ostatnom komentári .týždňa.

 

Ochrana štátu pred občanmi, podľa Jocha: sa prejavuje v niekoľkých podobách. Typickou, pre konzervatívaca Jochovho typu (nie je ojedinelým na stránkach .týždňa), je hlavne upieranie práv menšinám, ktoré údajne ohrozujú tradičné... všetko. Vrátane štátu. Ďalším spôsobom, ktorým možno uchrániť štát pred jeho občanmi je použiť násilie proti tým, ktorí sú nespokojní (sociálne vylúčene skupiny alebo tí, ktorí sa účastina sociálnych protestov apod.) alebo akýmkoľvek spôsobom „neprispôsobiví“. Piatkovú raziu kukláčov v pražských mešitách obhajuje slovníkom konzervatívnych normalizátorov zo 70. rokov 20. storočia. „Polícia nemusí verejnosti oznámiť dôvody, ktoré ju k razii viedli,“ tvrdí Joch. Pokračujúc, že ak so zásahom súhlasili orgány štátu (štátny zástupca), tak sa isto všetko dialo v medziach zákona. Zabúda, pravdepodobne rovnako selektívne ako v iných prípadoch, že obdobne „v medziach zákonného“ rozhodnutia štátneho zástupcu postupovali i orgány štátu pred rokom 1989. V normalizácii, keď zasahovali proti „neprispôsobivým“. Joch sa následne čuduje, že ak „neboli žiadni zranení“ tak „prečo potom vyvolala toľko rozhorčenia“.? Vrcholom jeho argumentácie je, že síce „nevie, či mala polícia dostatočný dôvod na zásah“ a len sa domnieva, že asi hľadala len nejaké osoby, ktoré mali byť v čase modlitby v mešite, ale jednoznačne podporuje políciu, lebo tá „musí mať právo zasahovať všade, kde sa pácha alebo je pripravovaná trestná činnosť.“ Nevie síce, čo bolo dôvodom razie, ale ak bola vykonaná voči menšine, ktorá narúša jeho tradičnú spoločnosť, isto bola správna. (sic!) Podobnosť s autoritárskymi režimami (ČSSR pre rokom 1989, alebo Egypt po roku 2013) (nie) je „čisto náhodná“.

 

Neznalosť islamu, podľa Jocha: bola autorom prezentovaná mnohokrát. V predmetnom komentári sa vyskytuje v dvoch podobách. V jednom prípade autor prezentuje, že netuší, kedy sa udiala razia, ktorú podporuje, na inom mieste sa detinsky pýta na údajné postoje islamu. Prvom rade sa autor mylne domnieva, že piatková modlitba je modlitbou večernou – „počas piatkových večerných modlitieb“ – čo možno pre citlivého čitateľa nie je bytostný omyl, ale v každom prípade svedčí, ako povrchné znalosti o tom, čo považuje za hrozbu, má autor komentára. Na druhej strane sa na mnohých miestach sugestívne pýta – smerujúc čitateľa k jasnému anti-islamskému postoju – otázky: „Sú azda islamské priestory jediné v štáte, kde sa zásah nesmie uskutočniť?Nie pán Joch! V islamským priestoroch sa zjavne taký zásah môže realizovať! Dôkazom je piatková razia. Zásah polície je však neprípustný (v tejto podobe a bez povolenia autorít danej komunity) na akademickej pôde, alebo v priestoroch, v ktorých tradične platí právo azylu (kostoly a pod.). Podobnou koncipovanou otázkou je: „Nebolo by však dôkazom tolerantnosti väčšiny moslimov, keby tvrdili, že aj odpadlíci od islamu rovnaké právo nestrácajú? A to vrátane práva na život?Áno, pán Joch! Všetci učenci znalí Koránu a sunny zhodne tvrdia, že odchod od islamu nie je dôvodom na stratu občianskych, alebo akýchkoľvek ľudských práv. Ak sa niekde vyskytuje perzekúcia za odpadlíctvo ( je to paradoxne často v režimoch, ktoré Joch podporuje), tak je to jednoznačne v rozpore s islamom. Pravdou však je, že prípadná vedomosť o tomto, by naštrbila Jochovu nevraživosť voči islamu, ak tak sa je pravdepodobne vedome stráni.

 

Volanie po kresťanskej Európe je symptomatickým znakom politiky mnohých konzervatívnych politických strán, motivačným heslom verejných zhromaždení xenofóbnych hnutí a súčasť vyjadrení nejedného ideológa ochrany tradícií. Problém je, že v tomto konaní bytostne absentuje prítomnosť kresťanského étosu. Výsledkom ich aktivity nie je silnejúci pocit prítomnosti kresťanskej „lásky k blížnemu“, ale posilnenie všeobecnej nenávisti v spoločnosti. Nevraživosti, väčšiny voči menšinám, ktoré obviňuje zo zavinenia spoločenských kríz, alebo z ohrozenia samotnej spoločnosti, ale aj menšín voči väčšine, ak sa tieto cítia ohrozené, alebo nespravodlivo perzekvované zo strany štátu. Mienkotvorné médiá by mali v prvom rade zmierňovať napätie v spoločnosti. Prednostne tie, ktoré sa samé situujú do pozície média pre intelektuálneho recipienta a vymedzujú sa voči bulváru. Redakcia .týždňa, ktorá často kritizuje vládu z podpory extrémizmu (voči Maďarom, alebo Rómom), by rozhodne nemala poskytovať priestor tým, ktorí vo svojich článkoch používajú slovník a metódy antisemitizmu z prelomu 19. a 20. storočia. V opačnom prípade to bude len ďalšie potvrdenie ich pokrytectva.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?