Pokrytectvo Západu: Euromaidan vs. Rabaʼa al-Adawija

Autor: Jozef Lenč | 28.2.2014 o 13:35 | (upravené 3.3.2014 o 15:26) Karma článku: 6,28 | Prečítané:  927x

Boj za slobodu a demokraciu má mnoho podôb. Rovnako i postoje a aktivity tých, ktorí sa na ňom priamo podieľajú, alebo sa svojou (ne)činnosťou hlásia k podpore jednej či druhej strany konfliktu. Kyjevský Euromaidan od káhirského námestia Rabaʼa al-Adawija delí niekoľko tisíc kilometrov a udalosti, ktoré sa s nimi spájajú, šesť mesiacov. Okrem toho však aj spôsob, ako na ne reagujeme. My Slováci i Západ. Opätovne poukazuje a odkrýva naše vlastné pokrytectvo. Toto sa prejavuje v intenzite zverejňovania udalostí spojených s protestmi ako i v komentároch podporujúcich demonštrantov, ale predovšetkým v tom, ako jednotlivé vlády reagujú na zásah ozbrojených zložiek štátu voči demonštrantom v Egypte a na Ukrajine.

Rabia al-Adawija pred a po masakryRabia al-Adawija pred a po masakryal-Jazeera English

V predvečer 14. augusta a 18. februára

 

Viac než mesiac po vojenskom prevrate gen. Sísiho (k zvrhnutiu prezidenta Muhammada Mursiho došlo 3. júla 2013) neutíchali v egyptskej Káhire protesty, vyzývajúce armádou podporovanú, ale nelegitímnu vládu k tomu, aby odstúpila a prepustila väzneného prezidenta Mursího. Prvého demokraticky zvoleného prezidenta v sedemtisícročnej histórii Egypta. To, že vojenský prevrat nebol z pozície politických a ekonomických veľmocí odsúdený, že po ňom nenasledovalo žiadne (ani len latentné) vyhlásenie o sankciách voči exponentom renovovanej vojenskej diktatúry, je viac než zarážajúce. Najmä v porovnaní s rýchlosťou s akou Západ koná v prípade omnoho menších prehreškov voči demokracii v iných prípadoch a v iných regiónoch. To, čo sa udialo 14. augusta 2013, resp. fakt, že politické elity a verejnosť na Západe neodsúdili násilie páchané na demonštrantoch, je najvýraznejšou prezentáciou pokrytectva zo strany „ochrancov" demokracie a pravdepodobne najsmrteľnejšou ranou samotnej demokracii na Blízkom východe. Deje sa tak opäť. Podobne ako v prípade neochoty podporiť demokratizáciu regiónu na prelome 80tych a 90tych rokov 20. storočia. Zopakovala sa známa situácia. Nasledovala rovnaká reakcia. Demokrati a (neozbrojení) stúpenci slobody verzus štátna moc a policajná (armádna) brutalita. Tých, ktorých označujeme za teroristov verzus tí, ktorých v tichosti akceptujeme.

 

Euromaidan bol tri mesiace (protesty vypukli 21. novembra 2013) ukrajinským centrom odporu voči legitímnej (v akceptovaných, slobodných a demokratických voľbách zvolenej) vláde prezidenta Janukovyča. Zároveň i protestom za pokračujúcu integráciu Ukrajiny do EU. Integráciu, s ktorou sa stotožňuje menšia časť ukrajinskej spoločnosti - keďže v radoch opozičných demonštrantov sa nájdu aj takí, ktorí sú viac „za boha a za národ", než za slobodu, rovnoprávnosť a integráciu do EÚ. Od začiatku boli protesty spájané s požiadavkou prepustenia jednej z ukrajinských oligarchov a bývalej ukrajinskej premiérky. V konečnom dôsledku tak ide o pokračujúci ukrajinský vnútropolitický konflikt, ktorý v krajine tlie od oranžovej revolúcie z pred desiatich rokov. V ňom sa, na oboch stranách, angažujú rôzni aktéri s rozličnými záujmami. Tieto sa prejavujú aj v tom, kto a ako podporuje jednu zo strán. Západ sa zhodne a mimoriadne nekriticky (nielen politici i väčšina verejnosti) stavia na stranu demonštrantov a Rusko naopak podporuje „svoju" ukrajinskú vládu. Tak tomu bolo pred 18. februárom 2014, a tak sú sympatie rozdelené i dnes. Demokrati a (vyzbrojení) stúpenci slobody verzus štátna moc a policajná brutalita. Tých, ktorých „jednohlasne" podporujeme verzus tí, ktorých odsudzujeme.

 

Augustové Rabaʼa al-Adawíja a februárový Euromaidan

 

Počas minuloročného leta organizovala strana Sloboda a spravodlivosť (FJP) spolu s Moslimským bratstvom masové demonštrácie za prepustenie prezidenta Mursiho a členov hnutia, ktorých uväznila armáda. Dones je väčšina z nich bez obvinení a súdu väznená, vrátane mnohých novinárov. Každý deň sa desiatky tisíc demonštrantov stretávalo na námestí Rabaʼa al-Adawíja. Nie inak to bolo i 14. augusta 2013. O siedmej hodine rannej sa všetko zmenilo. Potom, ako sa polícia rozhodla na príkaz ministra vnútra rozohnať pokojnú demonštráciu, ostalo na námestí a v priľahlých uliciach, podľa oficiálnych zdrojov 638 mŕtvych/43 policajtov (podľa demonštrantov ich bolo skoro 2.000) a približne 4.000 zranených. Reakcie medzinárodného spoločenstva však boli strohé a vlažné. Predstavitelia EÚ sa zmohli na slová požadujúce „prijatie opatrení k zamedzeniu násilia", či „obnovenie politického dialógu". Americká administratíva udalosti opatrne odsúdila a načas pozastavila vojenskú a ekonomickú pomoc egyptskej armáde. Použijúc rovnaký diplomatický slovník ako Únia. Rusko vyzvalo k trpezlivosti a mädlilo si ruky, že proces demokratizácie (nie len) Blízkeho východu utŕžil ďalšiu ranu z milosti. Sumárne povedané obete bezprecedentného násilia egyptskej polície zostali bez následkov sankcií, embarga či výrazného politického odsúdenia. Politici, aktivisti i „salónni" revolucionári na Západe mlčali.

 

Ostatné týždne boli na Ukrajine (najmä v Kyjeve) plné očakávania, čo bude. Diskusia o amnestii pre radikálnych demonštrantov, ultimátum vlády požadujúce ukončenie blokád vládnych budov, preskupovanie síl oboch táborov. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa čoskoro niečo udeje. Ten deň prišiel 18. februára 2014 v deň, kedy sa čakalo skôr upokojenie situácie. Paradoxne. Demonštranti sa mali vrátiť z vládnych budov späť na námestia a situácia mala vyústiť do protestov hodných hesiel o slobode a demokracii. Nič také sa však nestalo. Nasledujúce dni sa zapísali do dejín Ukrajiny, ako najkrvavejšie v jej novodobej histórii. Prívrženci a militantné jednotky krajnej pravice (Pravý sektor a pod.), ktoré sú súčasťou opozičných síl, a od ktorých sa nedokázali (alebo nechceli) demonštranti dištancovať, sa rozhodli neakceptovať dohody politikov a rozdať si to s políciou priamo v uliciach Kyjeva. Výsledkom bolo (do 20. februára 2014) 28 mŕtvych / 10 policajtov a 445 zranených. Čísla obetí však deň za dňom rastú. Ruka v ruke s nimi i adekvátne reakcie medzinárodnej verejnosti, ktoré tak bytostne chýbali po masakre na Rabaʼa al-Adawíja. Po necelých dvoch dňoch ministerstvo zahraničných vecí USA uvalilo personálne sankcie na predstaviteľov ukrajinskej vlády a k podobnému kroku spolu so zbrojným embargom pristúpila i Európska únia. Tam, kde sa predtým váhalo i mlčalo, sa dnes aktívne koná. Smutná ukážka pokrytectva reprezentantov demokracie. Žiaľ nie inak je tomu i v prípade reakcií stúpencov revolúcii „kdekoľvek", aktivistov v oblasti ľudských práv či samotných ľudsko-právnych NGO. Všetci tí, ktorí pred pol rokom ostentatívne mlčali.

 

Posledné udalosti znásobujú rozporuplnosť reakcií politikov a verejnosti na Západe. Ak sa násilie politickej moci realizuje na moslimoch, Araboch, černochoch, či komkoľvek, kto nás nezaujíma sú naše reakcie vlažné. V horšom prípade sú v duchu „tak im treba", alebo „aj tak sú to vlastne teroristi". Čo iné sa môže skrývať za Moslimským bratstvom.? Ak sa však rozdúcha otvorený konflikt medzi „demokratickou" opozíciou a „autokratickou" vládou len niekoľko kilometrov od našich hraníc, sme plní odhodlania. Uvaľujeme embargá. Voláme po sankciách. Podporujeme demonštrantov. Odsudzujeme vládu. Neofašistov, Pravý sektor a strany s názvom Úder považujeme za bojovníkov za slobodu, právo a demokraciu. V skutočnosti svojím pokrytectvom len vrážame jednu z rán ideálu demokracie. Euromaidan a Rabaʼa al-Adawíja sú zrkadlom pokrytectva. Voči sebe! Voči demokracii.!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?