Len mŕtvy indián je dobrý indián

Autor: Jozef Lenč | 7.9.2013 o 18:32 | (upravené 7.9.2013 o 18:54) Karma článku: 6,72 | Prečítané:  1177x

Približne pred sto päťdesiatimi rokmi vedení týmto heslo začali Američania záverečnú kampaň expanzie na západ. Častokrát za pomoci umelo vyfabrikovaného strachu z divochov, všemožných predsudkov a mediálne vykreslenej krutosti pôvodných obyvateľov sa ospravedlňovalo násilie a bezprávie páchané voči nim. Po Indiánoch dnes už ostali len nepatrné spoločenstvá. Uväznené v selektívnom množstve úzko ohraničených a roztrúsených rezervácií. Dnes už nie sú hrozbou. Heslo ich prenasledovania a jeho odkaz však nevymizol! Strach a predsudky. Tieto si vždy nájdu nový cieľ. Indiáni ním už nie sú. Dnes ich nahradili moslimovia.

Rabia al-Adawija pred a po masakryRabia al-Adawija pred a po masakryweb

 

Krátko po skončení americkej občianskej vojny 1862/65 a zrušení otroctva začína záverečná etapa rozširovania a zjednocovania Spojených štátov. Opäť na úkor menšín. Paradoxne sa na finálnej fáze indiánskej tragédie podieľali najmä hrdinovia občianskej vojny - (čiastočného) oslobodenia a zrovnoprávnenia afro-američanov. Ich účasť nebola len v rovine potláčania odporu, bezhlavého vyvražďovania (gen. Custer), ale primárne v anti-indiánskej a v mnohých aspektoch rasistickej propagande. Jej počiatky sa viažu k januáru 1869, kedy sa v pevnosti Fort Cobb stretli náčelník Komančov Tosawi a americký generál P. H. Sheridan. Historickou zostala hlavne Sheridanova odpoveď na Tosawiho ubezpečenie, že  je dobrým indiánom a spojencom generála. „Jediný dobrý indián, ktorého som kedy videl, bol mŕtvy indián," odvetil Sheridan.

 

Sheridanova odpoveď sa rýchlo udomácnila. Nielen v prostredí americkej armády, ktorá sa aktívne podieľala na americko-indiánskych vojnách v nasledujúcich desaťročiach. Sheridanova reakcia presne vystihovala danú dobu. Postoje verejnosti, ktoré sa v spoločnosti objavujú naprieč časom  a priestorom. Replika vymedzovala propagandu, ktorá vytvárala z obrancov vlastnej tradície nebezpečných a krvilačných démonov. Propagandu, ktorá ich vyobrazovala, ako najväčšiu hrozbu pokroku, demokracie, modernizácie a budúcnosti Ameriky. Propaganda, ktorá sa významne zapísala, nielen do amerických dejín. Rozpoznávame ju kedykoľvek a kdekoľvek. Dodnes nám aktívne slúži v démonizovaní menšín, či komunít, ktorých tradície nepoznáme, ktorých sa obávame, alebo ich iracionálne nenávidíme. Niektoré jej paralely však nachádzame i v postojoch, ktoré zaujímajú nemoslimské spoločnosti a ich reprezentanti voči moslimom.

 

Od masakru na Wounded Knee po Rabia al-Adawija

 

Každá väčšina, alebo vládnuca politická moc (nemusí vždy reprezentovať reálnu spoločenskú väčšinu) si vždy ochotne „vybavovala účty" s tými, ktorých označila za hrozbu jej vlastných záujmov. Nepriateľa. Dôvod strachu. Na konci 19. storočia sa tento démon strachu najčastejšie prezentoval v podobe nacionalizmu, antisemitizmu, segregácie černochov, aziatov a iných rasovo odlíšiteľných komunít. Alibistickým zdôvodnením nespravodlivosti. Nechutnou formou humoru pre tých, ktorí sa boja a preto nenávidia. V americkom prostredí sa stal súčasťou expanzie na posledné slobodné územia, patriace pôvodným obyvateľom. Okrem násilia, politická moc veľmi rada a často používala i nástroje propagandy a vedomej lži. Ukážkovým príkladom, v ktorom sa snúbil odpor voči menšine, strach z jej prítomnosti a lož o jej agresivite, je masaker, ktorý sa odohral blízkosti riečky Wounded Knee v decembri 1890.

 

V predposledný decembrový deň päť stoviek jazdcov neslávne známej siedmej kavalérie podporovanej ľahkým delostrelectvom obkľúčilo 350 člennú skupinu indiánov z kmeňa Siuxov (120 mužov a 230 žien a detí). Ich úlohou bolo zrušiť nelegálny indiánsky tábor a vrátiť ich do rezervácie. Tí to odmietli. Po výzve, aby odovzdali zbrane a vzdali sa. Nasledovala šialená streľba. Plukovník Forsyth nariadil rozohnať celý tábor, v ktorom boli mnohí bezbranní a od únavy vyčerpaní indiáni. Výsledkom bolo skoro tristo mŕtvych 90 mužov a zvyšok žien a detí. Na druhej strane ostalo 31 mŕtvych vojakov. Vtedajšia armádna propaganda informovala o bitke s ozbrojenými domorodcami. Preživší vojaci dostali vyznamenania. Indiáni „zaslúžený" trest. Veď platilo, že len mŕtvy indián je dobrý indián. Zmena nastala až o osemdesiat rokov neskôr, keď americká vláda aj pod vplyvom podobne vyznievajúceho incidentu, uznala svoje pôvodné zlyhanie. Tak v rámci masakru na Wonded Knee, ako aj vo svojom vzťahu k pôvodnému obyvateľstvu Ameriky.

 

História démonizácie sa však opakovala na inom mieste v inom čase. Arabská jar sa v roku 2011 stala symbolom demokratizácie a nádeje pre arabský islamský svet. Úspešné revolúcie. Smerovanie k moderným demokratickým spoločnostiam, však nezmyli biľag, ktorý visel nad moslimami. Ich snaha o zmenu systému, neznamenala zmenu postoja voči nim samotným. Európski politickí lídri, široká (tradične islamofóbna) verejnosť a žiaľ i stúpenci revolúcii z radov humanistov naďalej prechovávali nedôveru či odstup (opovrhovanie?). Preferovali akékoľvek politické usporiadanie, politický systém, ktorý zdiskredituje a diskvalifikuje islamské hodnoty a islamské smerovanie arabských spoločností. Tieto sa, aj po rokoch nacionalisticko-socialistických diktatúr, utiekali práve k islamu a islamským politickým stranám. Avšak tak ako na konci 19. storočia platilo, že „len mŕtvy indián je dobrý indián", zdá sa, že mnohí „západniari" zastávajú podobné postoje dnes. V ich očiach je „len mŕtvy moslim (islamista), dobrý moslim". Najvýraznejšie sa to ukázalo na postoji pri egyptskom vojenskom prevrate (júl 2013) a následnom masakri pred mešitou Rabia al-Adawija.

 

Egyptská revolúcia má svoje kontrarevolučné pokračovanie. Nie je to prekvapením. Skôr sa to dalo očakávať. Prekvapujúcejší je však jej priebeh a medzinárodné (ne)odsúdenie. Svet, akoby nevidel. Nechcel vidieť, čo sa udialo. Alibisticky hľadá zdôvodnia, prečo sa dobre stalo, tak ako sa stalo. Prečo si obete za svoju smrť môžu vlastne samé. Pre väčšinu na Západe sú to len mŕtvi islamisti. De facto teroristi. Tí zlí. Všetko to odhalil incident, ktorý sa v mnohom podobá na ten z pred rokov pri Wounded Knee. Egyptská polícia (de facto riadená armádnymi dôstojníkmi) pod kuratelou armádou inštalovanej vlády obkľúčila dva tábory protivládnych demonštrantov. V skoré ráno 14. augusta 2013 začala policajná akcia zameraná na vyčistenie oboch námestí. Streľba. Buldozéri. Množstvo mŕtvych. Ženy a deti nevynímajúc. Celkový počet sa vyšplhal k číslu 638. Z toho 595 demonštrantov a 43 policajtov. Pomer a počet obetí nápadne podobný tým z roku 1890. Žiaľ i mnohé reakcie po ňom. Tie sa sústredili hlavne na počet mŕtvych policajtov. „Ospevovali" ich hrdinstvo a obviňovali z ich smrti „divochov" z táborov na námestiach. Nemálo bolo aj takých, ktorí konštatovali, že dobre sa stalo. Veď len mŕtvy moslim je dobrý moslim.

 

Relativizovanie obetí sa stalo akousi bežnou praxou našich postojov. Deje sa tak najmä voči tým, ku ktorým prechovávame vedomú, alebo latentnú zášť. V ich smrti (oslabení) hľadáme výhody, ktoré plynú pre nás samotných. Volíme radšej mŕtveho, lebo len ten je pre nás dostatočne dobrý. Následne glorifikujeme generálov, ktorí nás ich zbavili. Custera, Sheridana, al-Sísiho. Hľadáme tak ospravedlnenia, ktoré majú uľahčiť nášmu svedomiu. Úslovie o dobrom mŕtvom indiánovi sa stalo práve jedným z tých vhodných ospravedlnení.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?