Tristo

Autor: Jozef Lenč | 16.1.2012 o 11:13 | Karma článku: 3,68 | Prečítané:  537x

Tristo je číslo, ktoré, na prvý pohľad predstavuje, v obrazotvornosti občanov Slovenska, primalú hodnotu. Najmä, ak sa spojí s mesačným príjmom. Na druhej strane, môže vyznieť i značne mohutne, ba až desivo. Napríklad, ak by sa k vám teraz nasťahovalo tristo „osadníkov" z východu. V rôznych kontextoch na číslo tristo, odlišne i nazeráme. Častokrát ho preceňujeme, inokedy zas prvoplánovo, či arogantne podceňujeme. S tým druhým prípadom sa stretávame dnes, tak ako aj v minulosti. Podceňovali sa spartskí obrancovia pri Termopylách, odhodlaní chrániť Grécko pred Peržanmi a paradoxne aj dnes tí, ktorí chránia záujmy rozumu, spravodlivosti a európskych hodnôt proti „pôžičke Grécku", ktorá je však v skutočnosti ochranou zisku bánk a dôsledkom nezodpovedného správania a straty hodnôt. V tomto smere sa objavuje otázka: Je tristo členov pre politickú stranu dosť, alebo žalostne málo? Má vôbec počet straníkov dopad na relevantnosť politickej strany v politickom systéme? Má právo tristo straníkov zablokovať Európu?

Na veľkosti nezáleží

Toto pravidlo sa používa v mnohých súvislostiach a oblastiach ľudského života. Špecificky to platí aj pre politické strany. Samozrejme najmä ak politická strana nevznikla len kvôli, alebo presnejšie nemá ambície na to, aby sa stala jedinou mocenskou, spoločenskou a ekonomickou silou v krajine. Tou, ktorá jediná určuje spoločenský status občanov krajiny, a členstvo v ktorej „zaručuje" pohodlný život. Masovosť členstva v politických stranách bola príznačná najmä v minulosti a to primárne v prvej polovici 20.storočia. Tak, ako sa menili priority občianskej angažovanosti a participácie na politike, menil sa aj charakter politických strán. Teda okrem už spomínaných autoritárskych a totalitných režimov, ktoré si stále „potrpia" na všeľudovom členstve v štátostrane. Kritici síce budú namietať, že nie je možné, aby malé strany rozhodovali, aby tristo členov straníckeho subjektu držalo „v šachu" celú Európu. Taktiež budú používať novotvary („newspeak") typu „vred na politickej scéne", alebo „laická strana". Nič na tom. Politická teória, nech je akokoľvek zastaraná a ťažkopádna, nie je vždy na strane veľkých. V prípade politických strán tak platí, že na veľkosti nezáleží. Ukážme si to na historickom vývoji definície strán, ako je to stou veľkosťou.

 

Čo na to teória politických strán?

Na začiatku vývoja politológie sa stranami zaoberal najmä Nemec Max Weber. Tvrdil, že „politická strana je dobrovoľne kreované združenie osôb so spoločnými záujmami." (Weber, 1919) Ani zmienka o početnosti. Iste bolo to obdobie, kedy doznieval fenomén tzv. elitárskych strán. Popularita masovej straníckej organizácie mala ešte len prísť. Ako vidieť početnosť straníckej základne Webera nezaujímala. Sústredil sa na iný dôvod existencie strán a to na ich účel, na základe ktorého majú „zabezpečiť svojim vodcom vo vnútri zväzku moc a tým aj pre svojich aktívnych účastníkov ideálne ideové alebo materiálne uspokojenie. Prioritou týchto združení je získať politickú moc, s cieľom presadiť vecné ciele či osobný prospech alebo často krát obe zároveň" (Weber, 1919) Aktuálna kauza Gorila ukazuje, že práve toto sa stáva skutočným zmyslom existencie niektorých slovenských tzv. veľkých a stabilných strán a ich vodcov (sponzorov). Nepríjemné vytriezvenie zo „stredoeurópskej" demokracie...

Ak sa posunieme o niekoľko desaťročí ďalej, zistíme, že pri definovaní politickej strany neexistovalo žiadne kritériu ich veľkosti. Iste typológia strán sa venovala aj zmenám foriem straníckej organizácie - elitárske, masové, kartelové a iné - avšak množstvo členov žiadnu z nich nediskriminovalo. I tá najmenšia strana nie je vnímaná ako vred, či akýsi „pseudohráč" v systéme. „Politické strany sú organizácie, ktoré vytvárajú miestne organizácie, usilujú o volebnú podporu verejnosti, plnia dôležitú úlohu pri výbere a „výchove" politikov a zameriavajú sa na uchopenie alebo udržanie moci, buď samostatne, alebo v koalícií s inými" (La Palombara, Weiner, 1966), bola jedna z definícii zo 60tych rokov minulého storočia. A toto všetko dnes spĺňajú mnohé strany, ktoré sú ich politickými oponentmi najviac dehonestované. Samozrejme mimo definície sú tie, ktoré si svoju existenciu kúpili len pár týždňov pred voľbami.

Poslednou kategóriu definícií je z obdobia už ustáleného kapitalizmu a začiatku spoločensko-politickej a ekonomickej globalizácie. Tieto faktory sa časti premietli aj do samotných politických strán. A opäť, v slovenských pomeroch, až priveľmi presadilo. Veď práve na základe, že „politická strana je tím, snažiaci sa kontrolovať vládu cez úrady získané voľbami; je to trhovo založená organizácia" (Schlesinger, 1991), funguje až „desivá" väčšina slovenských politických strán. Prednostne tých „stabilných", hľadajúcich a presadzujúcich primárne istoty pre (svojich) ľudí. Opätovne tu však nie je ani zmienka o tom, že by táto organizácia nesmela mať len tristo členov. Význam politických strán je vymedzený úplne v iných rovinách, než v počte ich členov. Strany majú predovšetkým reprezentovať zastupiteľský princíp demokracie, mali by slúžiť ako stabilizátor politickej moci, odzrkadľovať prirodzenú pluralitu spoločnosti a v neposlednom rade ponúkať možnosti výberu, bez ohľadu iracionality ich politických sľubov a cieľov, limitovaných len ochranou práv a slobôd všetkých občanov (i obyvateľov) štátu.

 

Budúcnosť bez masových strán

Vývoj ľudských spoločností napreduje. O tomto fakte azda nik nepochybuje. Tak ako sa menia spoločenské priority, alebo záujmy jednotlivcov, objavujú sa nové technológie a možnosti politickej angažovanosti, tak sa mení aj charakter politických strán. Doby, kedy bol každý piaty občan Slovenska členom strany sú už minulosťou. K tomu sa pridáva i všade prítomná apatia z politiky. Nie tak z nej samotnej a jej lákadiel - moci a popularity - ale predovšetkým z faktu, že mnohé politické strany v nový demokraciách sa čoraz viac menia na záujmové organizácie finančných skupín, alebo na firmy či rodinné podniky jednotlivcov. Všetko to pod plášťom populizmu či ochrany rôznych „hodnôt". Ak k tomu pripočítame fakt, že v post-komunistickom priestore je členstvo v strane vnímané ako nepekný biľag je jasné, že nemôžeme počítať s masovosťou členstva v politických stranách. Obzvlášť, keď možnosti, ako poukázať na fakt, že niekomu fandíme, že niekoho podporujeme, je omnoho väčší než v minulosti. Sociálne siete i iné vymoženosti nových technológií nám umožňujú byť straníkmi aj bez legitimácie a k tomu máme ešte bonus slobodne opustiť a zmeniť stranícke preferencie naprieč časom i priestorom. Masovým stranám zdá sa definitívne odzvonilo. Ako sa vyrovnať s novým typom straníckej organizovanosti?

V prvom rade by sme sa mali zbaviť zbytočných „historických" a popisných klišé. Mali by sme politické strany vnímať nie cez prizmu počtu ich členov, ale vrátiť sa k podstate straníckosti. Významu a funkciám politických strán. Predovšetkým k ich hodnotovému a ideovo-programovému aspektu. Politické strany by sa mali opätovne stať symbolmi ideí a prirodzenej rôznorodosti spoločnosti a spoločenských priorít. Priestorom a ringom myšlienok a spôsobov spravovania vecí verejných. Mali by sme sa pri hodnotení politických strán sústrediť predovšetkým na ich odhodlanie brániť svoje poslanie, než a priori znevažovať počet ich stúpencov. Teda ak nechceme dopadnúť, ako Peržania pri Termopylách.

 

PS: je samozrejme aj na politických stranách, ako sa budú prezentovať navonok, detinské zelené hrkálky pripomínajúce uší obra Shreka, nie sú práve dobrým dôkazom o ich politickej vyspelosti a vyzretosti...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?