Deň, ktorý prešiel bez povšimnutia, alebo mučenie je stále v móde

Autor: Jozef Lenč | 27.6.2011 o 23:11 | Karma článku: 4,34 | Prečítané:  1197x

  Víkend je čas, kedy málokto z nás sleduje dianie v politike. Omnoho menej pozornosti si zasluhujú také udalosti, ktoré sa priamo nedotýkajú nás samotných. Tak to bolo aj v prípade Medzinárodného dňa podpory obetí mučenia, ktorý vyhlásila v roku 1998 OSN, a ktorý tento rok pripadol na nedeľu 26. júna, na vlas rovnaký deň, v ktorom bola pred 66 rokmi podpísaná práve zakladajúca listina najväčšej medzinárodnej organizácie Charta OSN. Navzdory faktu, že sa Slovenská republika pri príležitosti päťdesiateho výročia podpísania Všeobecnej deklarácie ľudských práv (1948) stala signatárom Dohovoru OSN proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu (1998), informácia o dni, ktorý je pripomienkou na všetkých mučených prešla bez povšimnutia. Omnoho závažnejším aspektom je to, že aj bez záujmu slovenskej politickej (štátnickej) reprezentácie. Žiaľ, mučenie je stále v móde.  

LogoLogoshutterstock.com

Prvýkrát sa tento deň pripomínal už pred trinástimi rokmi. Slovenská republika sa však dodnes bráni vidieť skutočné ľudské nešťastie. Vidieť zlo tam, kde sa zlo reálne prejavuje v politickej praxi. Naša diplomacia na čele častokrát s akosi „nevidomým“ ministrom zaryto mlčala. Ozvala sa len vtedy, keď už bolo jasné, že zlo je porazené (Dzurinda a jeho postoj k arabským revolúciám 2011). V horšom prípade sa postavila na stranu režimu, ktorý priamo používa mučenie a neľudské zaobchádzanie proti vlastným občanom (Ficova podpora Kuby a Kaddáfího a Kubišovo mlčanie pri návšteve čínskeho prezidenta či prezidentovo vyznamenanie pre kazašského prezidenta) alebo voči občanom tretích krajín (Dzurindovo i Ficovo prehliadanie Guantanáma a pod.). Vo všetkých z uvedených prípadoch môžeme zreteľne vidieť zlyhania slovenskej diplomacie a pokrytectvo (najmä ak o dva týždne bude minister zahraničných vecí mládežníkom na Pohode prednášať o jednej z revolúcií, ktorú podporil niekoľko dní „po funuse“). Niet preto divu, že deň obetí mučenia zostal na Slovensku prakticky bez povšimnutia.

 

Rôznorodé podoby mučenia, znásilňovania a politického (štátneho) teroru voči vlastným občanom. Toto nie je len obraz dávnej minulosti. Inkvizície, či barbarského správania sa despotov a tyranov temného včerajška. Mučenie je dodnes najrozšírenejším spôsobom porušovania ľudských práv a popierania ľudskej dôstojnosti. Ponižovanie, priama hrozba smrti, popáleniny na najcitlivejších častiach tela, elektrické šoky, nedostatok spánku, psychické týranie, predstierané topenie, zhášanie cigariet na tele. Toto všetko je začiatku druhej dekády 21.storočia, trinásť rokov od podpísania Dohovoru (1998) súčasťou praktík policajných, bezpečnostných ale najmä represívnych zložiek totalitných, autoritársky a bohužiaľ aj niektorých demokratických štátov, bez rozdielu rasy, náboženstva a politicko-historickej či kultúrnej tradície.

 

Iracionálna popularita mučenia naprieč režimami je jednoznačne dôvodom prečo dnes zabúdame na mučených. Zaangažovanosť a legitimizácia bezprávneho konania. Tieto sú častokrát spájané s brutálnymi praktikami mučenia a ponižovania a to aj zo strany liberálnych demokracií, praktizovaných pod rúškom „vojny proti terorizmu“. Toto je istotne ďalším z dôvodov „neviditeľnosti“, alebo predstieranej slepoty pred existenciou tohto zavrhnutiahodného nehumánneho konania. Absencia pamäti tak slúži ako prostriedok nepriamej legitimizácie.

 

Toto je deň, kedy vyjadrujeme rešpekt tým, ktorí vytrpeli nepredstaviteľné. Toto je príležitosť, aby svet vypovedal nevysloviteľné. Je to už dávno, kedy sa rozhodlo, že jeden deň bude venovaný spomienke a podpore mnohých obetí a tých, ktorí prežili mučenie naprieč celým svetom,“ tieto slová povedal v čase podpisu Dohovoru, bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan. Avšak len spomienka nestačí. Obzvlášť dnes, keď sme svedkami pokračujúceho prenasledovania a mučenia. Odpor voči týmto praktikám našťastie postupne narastá. Prednostne tam, kde sa s ním ľudia stretajú osobne. Predovšetkým tak rastie odhodlanie a nezlomnosť tých, ktorí sú najčastejšie vystavovaní hrozbe mučenia a neľudského zaobchádzania. Začiatkom tohto roka sa proti režimom, ktoré praktizovali mučenie vlastných občanov vzopreli v Tunise, v Egypte. Neskôr sa k nim pridali Líbyjčania, Jemenčania a Sýrčania. Teda obyvatelia krajín, kde bolo a aj v týchto dňoch ešte stále je nehumánne zaobchádzanie každodennou praxou tamojších upadajúcich, resp. stále sa ešte brániacich krvilačných režimov.

 

Odvaha týchto ľudí i to, čím si museli za ostané roky, či posledné dni a mesiace prejsť je nepredstaviteľná. Náš rešpekt, vyjadrenie podpory ich úsiliu, hlasné a rozhodné odmietnutie režimov a praktík, ktoré pripomínajú nehumánne zaobchádzanie je len minimom, ktoré môžeme urobiť. A preto by sme na deň, ktorý je venovaný práve obetiam mučenia, a ktorý v tento rok prešiel u nás fakticky bez povšimnutia, nemali zabúdať. Bo ak my zabudneme, tak vlastne podporíme tých, ktorí sa v mučení vyžívajú. Nepriamo spôsobíme to, že mučenie bude i naďalej populárne.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?