Mäsiar z Damasku

Autor: Jozef Lenč | 23.6.2011 o 16:01 | (upravené 23.6.2011 o 19:44) Karma článku: 5,17 | Prečítané:  1307x

Damask, mesto s najdlhšou tradíciou trvalého osídlenia v ľudských dejinách. Tisíce rokov obývajú územie dnešnej Sýrie ľudia hľadajúci a túžiaci po pokojnom živote. Za toto obdobie im vládli mnohí vládcovia. Umní i nerozumní. Tolerantní i násilní. Poddajní i neústupčiví. Spravodliví i takí, ktorí šírili bezprávie. Týmto sa Sýria nelíšila od iných oblastí, kde čas od času zavládol tyran či skupina ľudí, ktorá povýšila vlastný záujem a pohodlie nad spravodlivosť a právo. Tyrani, či „mäsiari" ľudských osudov sa našli a nájdu všade. V čom je ten z Damasku iný? V čom podobný? A v čom zvrhlý a šialený? Kde hľadať podstatu jeho šialenstva a túžby po krvi? Torzo otázok, ktoré sa vynárajú pri sledovaní ostatného diania v Sýrii.

Sýrski demonštranti vinia Rusko a Čínu z podpory krvavého režimu Bašára AsadaSýrski demonštranti vinia Rusko a Čínu z podpory krvavého režimu Bašára Asadahttp://www.demotix.com/news/718796/protests-syria-continue-damas

Politický systém Sýrie

 

To čo sa o Sýrii dnešných dní môžeme dozvedieť je vskutku len torzo. Zlomok pravdy o utrpení a šialenstve režimu, ktorý vzišiel z krvi. A napriek dlhoročnému obrazu idylického sekulárneho a pro-západného režimu, ktorý sa na oko tváril mierumilovne, bol len ďalší skanzen politickej a straníckej totality a policajného štátu s neustále šíriaci strach tak medzi domácim obyvateľstvom, ako aj v súvislosti so zahraničnou politikou. Čo to o správaní sa režimu k svojim obetiam/väzňom (občanom) môžeme vytušiť z analýzy politického systému krajiny. Politický a stranícky systém Sýrie od nástupu Asadovcov a strany BAAS (Socialistickej strany arabskej obrody) začiatkom 70tych rokov minulého storočia v mnohom kopíroval ostatné socialistické despócie sovietskeho typu. Prepojenie strany a spoločnosti bolo viditeľné v mnohých aspektoch. Od civilnej až po armádnu a od politickej až po súkromnú sféru života Sýrčanov. V krajine sa zaviedla ústredná vláda politickej strany, ktorá bola reprezentovaná ústavným zakotvením vedúcej úlohy strany. K tomu tiež patril kult osobnosti Háfiza Asada a následne po smrti sa tento preniesol aj na jeho syna Bašara. Usmiata tvár vodcu, vodca s deťmi, vodca hrdo vedúci svoj ľud do vojny proti zahraničnému zlu. Toto všetko bolo a je súčasťou totalitného skanzenu zvaného asadovská Sýria.

 

Za posledných štyridsať rokov existencie režimu sme mohli byť svedkami toho, ako sa snažil v rôznych rovinách kopírovať svoj vzor ZSSR. Socializmus v názve štátostrany. Štátom, resp. rodinou a klanom riadené a rozkrádané hospodárstvo. Všadeprítomná viditeľná, ale najmä tajná polícia a s ňou pavučina špicľov, agentov, odpočúvania a sledovania, ktoré by závidel nejeden Veľký Brat. V neposlednom rade propaganda o vonkajšom (Západ) a vnútornom (islam) nepriateľovi, ktorý je dôvodom pretrvávajúceho výnimočného stavu, stálej kontroly, obmedzovania práv a slobôd a zvyšovania nákladov na zbrojenie. A samozrejme, aj Sýria (tak ako jej Vzor) mala svoj satelit (Libanon).

 

A ešte je tu jedna paralela. Občania v krajinách sovietskeho bloku sa po štyridsiatich rokoch rozhodli povedať dosť tyranovi. To isté sa v týchto dňoch deje aj v Sýrii. Avšak na rozdiel o neostalinských československých papalášov, ktorí neboli schopní a ochotní obetovať svoje pohodlie v totálnom boji za zachovanie svojej moci, sýrska politicko-policajná a vojenská elita sa rozhodla zmasakrovať akýkoľvek demokratický odpor. Mäsiari v Damasku sa, úvodnej tieňohre na reformu režimu, rozhodli „nabrúsiť si nože“ a zlikvidovať kohokoľvek, kto sa im postaví do cesty, kto sa vzoprie ich moci a chamtivosti.

 

Mäsiar z Damasku a jeho predchodcovia

 

Bašar Asad a jeho brat Mahír (veliteľ Republikánskych gárd) v týchto dňoch nekompromisne masakrujú obyvateľov miest Daraá, Homs, Halab či Džisr aš-Šugur. Bez rozdielu veku a pohlavia. Zabíjajú neozbrojené ženy a starcov. Mučia malých chlapcov, často nie starších než dvanásť rokov. Exemplárnym príkladom ich šialenej krutosti je prípad vraždy sýrskej rodiny na hraniciach Turecka a Sýrie. Na záberoch arabských televíznych staníc bolo minulý piatok možné vidieť prípad rodiny, ktorej členov vojaci sýrskej armády presviedčali a presvedčili, aby sa vrátili späť domov. Po prekročení hraníc mohli diváci vidieť zábery toho, ako ich vojaci nekompromisne zastrelili.

 

Žiaľ v sýrskej histórii toto nie je ojedinelí prípad štátom riadeného masakru. Podobná dvojica sa už na niečom podobnom podieľala. V roku 1982 to boli Háfiz Asad a jeho brat Rifʼat, ktorý na čele Republikánskych gárd pomáhal bratovi v rokoch 1970-3 inštalovať nový režim. Podobne ako dnes tak aj v rokoch 1980 a 1982 dal gardami masakrovať obyvateľstvo Džisr aš-Šugur (1000 mŕtvych) a Hama (17tisíc až 40tisíc obetí), kde sa občania vzbúrili proti režimu (to, že masakru predchádzali nepokoje a ozbrojené útoky voči predstaviteľom štátu a armády nie je ospravedlnením pre následný masaker civilného obyvateľstva). V tých rokoch podobne ako dnes sa nenašiel nik, kto by tieto zločiny odsúdil a už vôbec nik, kto by sa pokúsil im zabrániť. Posilnení touto skúsenosťou aj dnes Asadovci, navzdory nespokojnosti obyvateľstva, absencii akejkoľvek legitimity svojej moci, mučia a zabíjajú občanov Sýrie. Doposiaľ sa obeťami ich vražedných „chúťok“ stalo približne 1 500 Sýrčanov a desiatky tisíc je väznených a pravdepodobne vystavovaných krutému násiliu. O čom svedčia zmrzačené telá chlapcov, ktoré vydali ich rodinám policajné jednotky.

 

Šialenstvo mocných nepozná hraníc. Často sa vyskytujú v jednom priestore a čase, ako to bolo v prípade El Jeffeho (Rafael Trujillo) v Dominikánskej republike (min. 50tisíc obetí) a Papa Doca (Francoise Duvalier) v Haiti (min. 30tisíc obetí), ktorí vládli približne v rovnakom čase v dvoch odlišných častiach ostrova Hispaniola v Karibiku. Neraz sa stane, že ich šialenstvo nepozná rás či ideologických pólov, ako to bolo v prípade Kalusa Barbieho známeho nacistického zločinca (Mäsiara z Lyonu), ktorého obeťami bolo 14tisíc francúzskych občanov vrátane židov, ale počas pôsobenia v Bolívii sa podieľal spolu so CIA aj na smrti Che Guevaru. Nehovoriac už o jeho obchodoch so zbraňami, kde spolupracoval aj s Izraelom.

 

V každom prípade novodobým mäsiarom sa najviac darí, ak sa môžu vo svojej túžbe po krvi a moci skryť za chrbát mocných spojencov. V súčasnosti (tak ako v 80tych rokoch) ochraňuje Asadovcov mocná ruka ruského medveďa spolu s čínskym komunistickým pragmatizmom. Na druhej strane je to slabosť, nepripravenosť či neochota západných liberálnych demokracií aktívne podporiť Arabskú jar 2011 a demokratické zmeny v regióne, ktoré idú ruka v ruke s túžbou po náboženskej a politickej slobode. Ak Západ a Turecko, ako najbližší sused Sýrie a spojenec demokratických síl v moslimských štátoch, nezískajú dostatok odvahy možno aj k aktívnej podpore demokratických zmien, bude vyčíňanie šialencov ako Asad, Kaddáfí či Saleh beztrestne pokračovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?